História

Počiatky osídlenia Prochota zasahujú pravdepodobne do 8. až 5. storočia, do staršej doby železnej. Vyplýva to z nálezu brondzovej spony – fibuly, ktorá slúžila ako ozdoba na zapnutie plášťa. Bola nájdená na cintoríne a odovzdaná múzeu v Martine. Vzhľadom na to, že Prochot bol aj v minulosti najvzdialenejšou osadou takzvaného Šášovského panstva, zemepán pridelil našej, vtedy ešte kolónii, lokátora. Z ústneho podania sa zachovalo, že náš prvý lokátor sa volal Profét a jeho meno spolu so slovom Prehotha (priechot) sa stali základom pre vznik názvu obce Prochot. O tom že pôvodnými obyvateľmi obce boli príslušníci nemeckej národnosti svedčia aj zdedené priezviská: Fridrich, Rosenberg, Kuschnier, ale aj miestne názvy chotárov: Majspiak, Gronštolne, Hinoloche. S počiatkom osídlenia obce úzko súviseli tri činnosti osadníkov: rúbanie lesov, pálenie dreveného uhlia, a kolčovanie.

Prvé dve slúžili vyslovene zemepánovi, tretia vraj poddanému osadníkovi, aby mohol žiť hlboko v lese vzdialený od najbližšej osady a slúžiť pánovi. Postupne zúrodňoval horské lúky, čistiny a rúbaniská, pestoval menej náročné plodiny, choval dobytok, ovce, kozy, a iné hospodárske zvieratá. Žil v značnej izolácii od okolia preto sa usiloval o čo najväčšiu sebestačnosť vo všetkých životných potrebách ako bývaní, ošatení, náradí i potravinách o čom svedčia dva obecné mlyny, jeden na dolnom a druhý na hornom konci dediny. Uhliarstvo pretrvalo v našej obci celé stáročia a celkom zaniklo až po I. svetovej vojne. Prvú obecnú pílu na pílenie reziva z domácich surovín s dreveným gátrom postavili v minulom storočí a zanikla pre opotrebovanosť. Drevorúbačstvo sa však dožilo našich čias pravdaže v inej podobe a na inej úrovni. Niekoľko rokov sa v obci ťažila strieborná, olovená a medená ruda, našli sa aj náleziská hnedého a čierneho uhlia. Hlboké korene zapustilo aj furmánčenie.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1414. Dovtedy sa o ňom v listinách nepísalo.

Čiernym písmom sa do histórie našej obce zapísal 21. január a 18. marec 1945 kedy bola naša obec vypálená. Zostalo len päť domov a niekoľko hospodárskych budov. Obyvatelia zostali bez príbytkov a žilo sa im veľmi ťažko. I keď sa po skončení vojny začalo s výstavbou život v našej obci bol dlhé roky poznačený týmto ťažkým obdobím. V týchto vojnových rokoch bol pre občanov veľkou oporou miestny farár arcidekan Ján Skladan, ktorý sa značnou mierou pričinil o prepustenie našich občanov z väzenia nemeckého gestapa v Kremnici. Zaslúžil sa aj o mravný a kultúrny rozkvet obce. Pôsobil u nás od roku 1934 až do svojej smrti v roku 1985.

Pohľady do minulosti Prochota

Významným medzníkom v histórii Prochota bol v roku 1905 príchod kňaza Karola Antona Medveckého. K. A. Medvecký sa narodil 8. Júna 1875 v Dolnej Lehote na Orave. V detstve osirel a staral sa o neho starý otec, žijúci v Oravskom Podzámku. Karolov vychovávateľ, Štefan Frank, bol horlivým národovcom, čo v tých časoch nebola žiadna samozrejmosť. Veď práve v roku 1875 bola po 12 rokoch existencie zakázaná Matica slovenská, jediná celonárodná kultúrna inštitúcia Slovákov. Knižnicu, zbierky a finančný fond (10.000 zlatých) úrady zhabali, Slováci protestovali proti jej zatvoreniu zbytočne. Nový ministerský predseda – Koloman Tisza vyhlásil, že nepozná nijaký slovenský národ a tohto vyhlásenia sa držali aj jeho politický priatelia až do zániku Uhorska.

Za panslávsku činnosť povyhadzovali v tom čase zo stredných škôl v Uhorsku množstvo slovenských študentov kňazských seminárov. Sám Medvecký bol v seminári v Banskej Bystrici svedkom udalosti takmer ako zo stredoveku, keď profesori Richter a Holský pálili slovenské knihy. (pozn. autora: pansláv – v Rakúsko-Uhorsku označenie uvedomelého Slováka, bojovníka za politické, kultúrne a literárne zjednotenie Slovanov).

A práve v takomto, pre Slovákov ťažkom období, K. A. Medvecký dozrel v láske k vlasti a jej obyvateľom. Miloval svoj slovenský národ, bol ochotný preň veľa urobiť a ešte viac preň vytrpieť. Vrchnosť ho neustále prekladala z jednej farnosti do druhej. Ale nie preto, že by sa nebol vo svojej práci osvedčil, ale preto, aby popretŕhali jeho vzťahy s národovcami, ktoré nadväzoval všade, kam prišiel. Z toho istého dôvodu bol        23. 03. 1905 preložený do Prochota. A hoci bol kňazom iba 6 rokov, bola to jeho desiata farnosť. Tu mal Medvecký v odtrhnutosti od sveta, medzi ľuďmi, ktorým sa vďaka nedávnej nemeckej minulosti nedostalo ešte slovenské národné cítenie celkom do krvi, zabudnúť na svoje priateľstvá so slovensky cítiacimi politikmi. Medvecký však vo svojej národniarskej práci neprestal a z fary urobil dejisko tajných schôdzok národne cítiacich kňazov, ale aj iných cítiacich intelektuálov, no nechýbali ani obyčajní ľudia – roľníci a remeselníci. K. A. Medvecký so svojim priateľom, kňazom – Františkom Skyčákom, chodil po širokom okolí získavať priaznivcov a pôžičky, za účelom založenia Ústrednej slovenskej banky v Pešti, čo sa im aj podarilo. Medvecký spolu s Dr. Lajom Medveckým založili aj Roľnícku banku v Hliníku, s filiálkami v Novej Bani a Leviciach.

Medvecký však bol aktívny aj v mnohých iných oblastiach cirkevného a verejného života. Hneď po príchode do obce sa pustil do vnútorných, aj vonkajších opráv kostola, pričom nešetril ani vlastnými peniazmi. Počas jeho pôsobenia bola prevedená prvá väčšia oprava kostola. Rovnako ako pred 100 rokmi vdp. Kulifaj, aj Medvecký bol dobrý ovocinár a vo farskej záhrade vysadil 60 ovocných stromčekov. Do dejín Prochota sa však najvýznamnejšie zapísal založením Kresťanského obchodného spolku, ľudovo nazývaného „Potravný spolok“.

Keď prišiel K. A. Medvecký do Prochota, našiel tu ľudí veľmi chudobných a zbedačených. V celej dedine boli len 2 petrolejové lampy, inak sa ešte svietilo posvetáčmi (fakľami). V Prochote mal v tom čase veľký vplyv Žid – Izák Abrahám Kohn, ktorý bol pre obyvateľov krčmárom, obchodníkom, páleníkom, bankárom, aj právnym poradcom. Bol to prefíkaný úžerník. Väčšina rodín bola u neho zadlžená a mala pozemnoknižne zabezpečenú dlžobu v prospech vynaliezavého Žida. O jeho prefíkanosti a lakomosti svedčí aj fakt, že z toho istého súdka točil „dvojaké“ víno. Keď otočil točkou vpravo, nameral z toho drahšieho pre pána notára, ktorý občas chodil do obce úradovať,  vľavo točil to lacnejšie víno pre chorých. V krčme sa odohrával všetok mimo cirkevný, spoločenský život. Krčmár Kohn mal už v tom čase v rukách veľkú časť farských polí, dva obecné mlyny, pílu a krčmu.

Medveckého veľmi trápilo, že sú Prochoťania vohnaní do čoraz väčšej závislosti od Žida. Preto 02. 07. 1905 zvolal všetkých občanov Prochota a vysvetlil im cieľ založenia Potravného spolku. Vyzval ich, aby podpísali čiastky potrebného kapitálu – akcie, na založenie spolku. Stretol sa s veľkým ohlasom, a tak ešte v ten deň bol Kresťanský potravný spolok založený. Boli tým položené prvé základy pre blaho ľudu (pozn. autora: v súčasnosti funguje pod názvom COOP Jednota ). Dňa 02. 12. 1905 bol Prochotský kresťanský potravný spolok slávnostne požehnaný a otvorený.

Spolok najprv fungoval ako obchod s potravinami, neskôr aj s textilom, železným náradím, atď. Izák Abrahám Kohn, ktorý tak nerušene 23 rokov podnikal, po dvoch rokoch tvrdej konkurencie Spolku podľahol a z obce v roku 1907 odišiel. Z nenávisti k Prochoťanom a hlavne k ich kňazovi, sa Žid uchýlil k pomste. Medveckému prekazil obchod s borievkami, čo malo znamenať krach Potravného spolku. Vďaka Medveckého vynaliezavosti sa obchodný nezdar zmenil na preslávenie Prochota „Liečivou borovičkou“ a majetok Spolku sa ešte viac rozšíril. Židov podraz sa tak premenil na náš triumf. Obyvatelia Prochota si svojho farára veľmi obľúbili. Toho však v roku 1909 vrchnosť za trest pre jeho panslavistickú činnosť preložila do Bacúrova (okres Zvolen), na vyhnanisko slovenských literátov.

V Bacúrove stál kostol na osamotenom strmom vŕšku, rovnako ako aj fara. K farnosti patrilo 5 od seba vzdialených obcí, každá v inej doline. Kraj to bol takmer výlučne evanjelický, málo úrodný, s nedostatkom vody. K fare patrilo 5,7 ha suchopárnej červenej pôdy, ktorá akokoľvek dobre obrobená, neurodila ani toľko zrna, čo by vydržalo do t.r. Vianoc. Kraj to bol zbojnícky, kde sa nadmieru kradlo. Kedykoľvek hrozilo, že statok v noci „zmizne“ z maštale a z poľa sa ukradnutá úroda neodnášala v košíkoch alebo v batohoch, ale rovno na vozoch a neraz sa pri tom aj strieľalo.

V bacúrovskej farnosti bolo všetkých katolíkov dohromady 300 duší, z toho 2/3 Rómovia. Cez týždeň bol kostol prázdny, v nedeľu sa v ňom zišlo 20 – 30 veriacich. Pre kňaza tu nebolo ani práce, ani obživy.

Medvecký žil 10 rokov na tomto vyhnanisku vo veľkej chudobe. Boli roky, keď od vlády nedostal ani kongruový doplnok (zákonom určený najnižší príjem kňaza). Z biedy začal ovčiariť, ale vinou suchého roku na tom prerobil 4.000 korún. Dlžobu potom musel ešte dlhé roky splácať. „Ale keď mi bolo najhoršie, Pán Boh mi vzbudil dobrodincov. Prišli moje Prochoťanky a doniesli mi maslo, vajcia, tvaroh, aj peniaze na odslúženie omší. Po takejto milej návšteve som bol celé týždne bez starostí. Takýto boli moji bývalí veriaci – Prochoťania.“ Takto spomína na Prochoťanov vo svojej knihe K. A. Medvecký.

Jedným z Medveckého predchodcov v Bacúrove bol Andrej Trúchly – Sitniansky, niekdajší prekladateľ Chomiakova, redaktor „Orla“, na slovo vzatý botanik a spisovateľ. Dlhé roky súženia, strachu a biedy na bacúrovskej fare z neho urobili trosku, iba tieň z niekdajšieho vzdelaného človeka.

K. A. Medveckého však nezlomil ani tento úder osudu. Ani v Bacúrove nezaostal vo svojej národniarskej práci. Stretával sa s mnohými slovenskými spisovateľmi, napr. s Andrejom Kmeťom alebo s Františkom Osvaldom, u ktorého niekedy strávil aj 2 – 3 dni a pomáhal mu v jeho literárnych dielach. Bol mu pomocníkom napr. pri úprave slovenského prekladu sv. Písma, kde mnohé výrazy, ba aj vety boli upravené práve podľa návrhov K. A. Medveckého. Jeho aktivity na zlepšenie života ľudí však boli omnoho širšie. Spolu so svojím priateľom, Jánom Vojtaššákom, chcel zriadiť vo Veličnej sirotinec. Ale úrady im naň odmietli prepustiť priestory. Medveckému sa jeho túžba splnila až po prevrate (1918), keď založil katolícky sirotinec v Kláštore pod Znievom. Vychovávali v ňom až do 120 sirôt.

Po vzniku prvej Československej republiky, 30. 12. 1918, menoval minister Vavro Šrobár K. A. Medveckého do funkcie vládneho referenta pre cirkevné záležitosti. 18. 01. 1919 prijal Medveckého na audiencii konajúcej sa na Hradčanoch aj sám prezident – Tomáš Garyk Masaryk. Hlavným bodom ich jednania bol vzťah štátu k cirkvi a žiadosť na vymenovanie slovenských biskupov. S takým istým poslaním navštívil K. A. Medvecký aj pápežského nuncia vo Viedni. Jeho námaha nevyšla nazmar. Keď boli v roku 1920 vymenovaní prví traja slovenskí biskupi – dra. Karol Kmeťko pre Nitru, msgra. Marián Blaha pre Banskú Bystricu a Ján Vojtaššák pre Spiš, pocítil Medvecký obrovské zadosťučinenie za všetky krivky a trápenia, ktoré musel znášať pod maďarskou vládou.

V októbri 1919 sa stal správcom bojnickej fary a po ročnom pôsobení v Bojniciach bol vo svätokrížskej kaplnke  biskupom Mariánom Blahom vysvätený za prepošta (hodnosť kňaza významného a historicky dôležitého kostola). Z bacúrovského administrátora – vyhnanca stal sa prepoštom. Pravda po dlhom a únavnom boji predsa nakoniec zvíťazila.

K. A. Medvecký bol významnou osobnosťou cirkevného, politického aj kultúrneho diania. Stál pri vzniku Martinskej deklarácie. Od založenia Muzeálnej Slovenskej spoločnosti v Turčianskom Sv. Martine boj jej členom. Medvecký ako jeden z prvých zachytil ukážky detvianskych piesní na fonograf (v r. 1900). Zozbieral aj mnohé exponáty detvianskeho ľudového umenia, ktoré sú dodnes uložené v Slovenskom národnou múzeu v Martine. K. A. Medvecký nielen pomáhal iným spisovateľom, ale aj on sám napísal 17 kníh. Najvýznamnejšia z nich je monografia  „Detva“, najväčší rozsah má jeho dielo „Slovenský prevrat“. Medvecký sa stal poslancom Národnej rady za Československú stranu ľudovú a dosiahol aj vysokej cirkevnej hodnosti pápežského PRELÁTA (s vládnou súdnou mocou). Na Prochoťanov však nikdy nezabudol a až do svojej smrti (11. 12. 1937) udržiaval so svojimi bývalými farníkmi písomné styky.

Všetky útrapy, ktorými K. A. Medvecký prešiel, sú dôkazom toho, že život kňaza vôbec nemusí byť taký jednoduchý a bezstarostný, ako by sa nám niekedy mohlo zdať. Medvecký celý svoj život obetoval jedinému cieľu – uľahčiť život slovenskému národu a priniesť mu slobodu.

Mali by sme byť vďační za to, že sme tu mali takého skvelého človeka a posolstvo jeho života –  prekonávanie prekážok s vierou a s cieľom všeobecného dobra, by sa malo stať aj našim posolstvom.

 

Gabriela Rečlová

 

Použitá literatúra:

1.      Životopisný medailón k 120. Výročiu narodenia

2.      K. A. Medvecký – Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám, Slovenský prevrat

3.      Obecná kronika – Prochot

 

Historický kalendár

Významní rodáci, osobnosti pôsobiaci v obci:

Andrej Kmeť významný národovec, botanik a zakladateľ Národného múzea v Martine bol častým hosťom našej obce v rokoch 1905 až 1907.

K.A. Medvecký za zapísal do histórie obce tým, že po príchode do Prochota sa pustil do vnútorných a vonkajších opráv kostola, pričom nešetril ani vlastnými peniazmi. Do dejín Prochota sa však zapísal založením Kresťanského obchodného spolku, ktorý bol dňa 2.12.1905 slávnostne požehnaný a otvorený.

Arcidekan Ján Skladan, ktorý sa zaslúžil o prepustenie našich občanov z väzenia nemeckého gestapa v Kremnici a o mravný a kultúrny rozkvet obce Prochot. Pôsobil u nás od roku 1934 do roku 1985.